Obsah
Ako vyzerá bikepacking, keď ho idete prvýkrát? Čo na to povie dvojročný Markus, ktorý ešte nikdy nestrávil celý deň v cyklovozíku? A ako dopadne cesta s Marcelkiným otcom Erichom, ktorý dostal tento výlet ako darček k 70. narodeninám?
Presne na tieto otázky sme si chceli odpovedať počas našej cesty z Passau do Bratislavy. Traja dospelí, dvojročné dieťa a tri bicykle. Žiadne skúsenosti s bikepackingom, zato veľké očakávania.
A keďže Erich je tak trochu anarchista, ktorý pravidlá vníma skôr ako odporúčanie, už na začiatku bolo jasné, že nuda to nebude.
Presun Bratislava – Petržalka – Passau Hbf
Deň sa začal skoro. Večer pred odchodom sme prespali u svokrovcov v Petržalke a budík zvonil už o piatej. Vlak z Bratislavy nám odchádzal o 6:32. Erich bol, samozrejme, hore ešte pred nami a už raňajkoval.
Prvý problém prišiel skôr, ako sme vôbec vyrazili. Potrebovali sme kľúče od bytu a bicyklárne. Nikto nevedel, kde sú. Nakoniec sme ich našli – v koši.
Ďalší problém boli Erichove brašne, ktoré nie a nie nasadiť na bicykel. Potom už len vyniesť bicykle a nasadiť naše brašne. Až vtedy sme si naplno uvedomili, koľko toho vlastne vezieme. Tri bicykle, šesť brašní, Thule Chariot Sport 2 a Markus.
Na stanicu sme to mali približne pätnásť minút. Na mieste sme s nevôľou zistili, že výťahy nefugujú, takže sme museli po schodoch prenášať bicykle, vozík aj batožinu. Markusa, samozrejme, tiež.
Ani rakúsky vlak nás nepotešil, pretože nemal klasický cyklovagón a bicykle sme vynášali sme cez niekoľko schodov a úzke dvere. Erichov elektrobicykel bol pritom asi to posledné, čo by človek chcel dvíhať do vlaku. Maca sa samozrejme cez tie dvere nedostala, tak utekala do druhých, určených pre kočíky, a nakladala cez schody cyklovozík s Markusom.
V Linzi vystupujeme a zisťujeme, že náš vlak odchádza o dve minúty z iného nástupišťa a to už nestíhame. Marcelka preto zisťuje, z ktorého nám ide ďalší vlak. Ideme cez zakázaný podchod, pretože vraj výťah nefunguje. Nakoniec zisťujeme, že výťahy fungujú, a tak na finálne nástupište ideme výťahom. A nie hocijakým – veľkým, luxusným, určeným aj pre bicykle.
Marcelka za mnou beží a kričí, aby som utekal, lebo vozeň sa rýchlo plní a tento je bez rezervácií. Postupne vynášame tri bicykle cez dva schody do vozňa vyhradeného len pre bicykle a sadáme si na prvé voľné miesta.
Najbližšia zastávka Passau.
Prvý úsek: Passau – Schlögen
V Passau sme si dali krátku prechádzku mestom a potom sme vyrazili po nemeckej strane Dunaja. Markus si pohodlne ľahol do vozíka a zaspal. Keď už dieťa spí, treba využiť každú minútu, takže sme sa snažili nazbierať kilometre.
Krajina sa postupne menila, míňali sme malé dediny aj väčšie mestečká a prvé hodiny išli pomerne dobre. Po približne dvoch hodinách sa však Markus zobudil.
Skúsili sme ho presadiť do Thule Yepp Nexxt 2 Mini na prednú časť bicykla. Dlho to nevydržalo. Potreboval sa hýbať, takže sme čoskoro hľadali ihrisko.
Na bicykloch sme pritom už od začiatku mali celkom slušný náklad. Vpredu približne desať kilogramov v brašniach a za bicyklom Chariot s Markusom. Navyše nám začal fúkať protivietor. A ten nás, ako sa neskôr ukázalo, bude sprevádzať prakticky počas celej cesty.
Po približne troch hodinách a 42 kilometroch sme sa dostali k prievozu, ktorým sme sa preplavili na druhú stranu Dunaja. Kemp sme mali v Schlögene. Postavili sme stan a ešte pred večerom sme sa vybrali na Schlögener Blick.
Západ slnka na Schlögener Blick
Z kempu je to na vyhliadku približne 1,5 kilometra do kopca. Po celom dni na bicykli to už nebola úplne zanedbateľná prechádzka, ale stálo to za to.
Na vyhliadke sme stretli fotografa, ktorý si už pripravoval techniku na západ slnka. My sme však namiesto statívu riešili najmä Markusa. Chvíľu sme ho naháňali, chvíľu sa snažili, aby nám nikam neodišiel, a popritom sme si užívali výhľad.
Druhý úsek: Schlögen – Au an der Donau
Ráno sme nikam neponáhľali. Dali sme si čaj, raňajky a čakali, kým slnko vysuší stan a veci po predchádzajúcom dni.
Na brašniach Thule sa nám páčilo najmä jednoduché uchytenie In-Lock. Po zbalení sme mohli vyraziť približne o desiatej.
Markus po chvíli zaspal a asi hodinu a pol sme využili na jazdu. Za ten čas sme prešli približne 25 kilometrov. V pláne sme mali ešte stále poriadnu porciu kilometrov, pretože sme si na tento deň naplánovali až 82 kilometrov.
V Aschach sme zastavili pri ihrisku. Uvarili sme si kávu na variči, dali si zmrzlinu, nakúpili v Spari, najedli sa a Markus sa ešte chvíľu vybláznil na ihrisku.
Erich sa rozhodol pokračovať dopredu. Nám bolo jasné, že jeho tempo bude trochu iné ako naše.
V Ottensheime sme nasadli na loď smerom do Linz, ktorá odchádzala každú celú hodinu. Skrátili sme si tým trasu o 10 kilometrov a nechali oddýchnúť naše zadky aj Markusa.
Linz na nás spočiatku pôsobil pomerne priemyselne, no postupne sme si všimli aj množstvo parkov a ľudí, ktorí boli vonku. Plávali v Dunaji, športovali alebo jednoducho oddychovali. A, samozrejme, všade boli cyklisti.
Markus však začínal byť po dlhom sedení opäť nepokojný. Neboli sme zvyknutí tráviť toľko času v sedle a ani naše zadky neboli zvyknuté na takýto typ dovolenky.
Neskôr sme zastavili na malej železničnej stanici. Potrebovali sme na toaletu a zároveň sme si všimli, ako dobre je vyriešená stanica. Po ceste sme míňali Mauthausen a potom nás čakal ďalší boj s vetrom.
Do kempu sme dorazili až večer. Markus zaspal vo vozíku okolo 19:30 a krátko nato sme dorazili aj my. A práve tu nám začalo dochádzať, že 80-kilometrové etapy asi nebudú pre nás.
Nie preto, že by sme ich fyzicky nezvládli. Problém bol skôr v tom, že pri Markusovi sa nedá celý deň jednoducho sedieť na bicykli a počítať kilometre. Potrebuje zastaviť, prebehnúť sa, zahrať sa a niečo objaviť.
Tretí úsek: Au an der Donau – Grein
Ráno sme mali v stane návštevu. Kačky sa rozhodli, že by bolo zaujímavé nazrieť dovnútra.
Kemp sa nám veľmi páčil. Mali sme príjemné miesto na stanovanie, lavičky a dostatok priestoru. Rozprávali sme sa aj s Čechmi, ktorí túto trasu absolvovali už ôsmykrát.
Marcelka mi ešte ráno porozprávala svoj sen, v ktorom od nej Lenny Kravitz chcel nohavice. Ako presne sa do toho sna dostal, neviem. Ale vzhľadom na to, čo všetko sa nám dialo počas cesty, to vlastne celkom zapadalo.
Kým Marcelka s Markusom vyrazili na obrovské ihrisko, ja som balil stan a zvyšok vecí.
Tentoraz sme si naplánovali iba približne 30 kilometrov. Erich vyrazil dopredu a my sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Markus zaspal a my sme jednoducho šliapali.
Tentoraz sme prakticky nezastavovali. Protivietor nás síce stále sprevádzal, ale po približne dvoch hodinách sme boli v Greine.
Erich si už stihol prezrieť mesto a čakal nás na lavičke pri kempe.
Predpoveď na ďalší deň nevyzerala dobre. Hlásili búrky a dážď, preto sme sa rozhodli, že stan tentoraz vynecháme a nájdeme si ubytovanie.
Nad mestom sme našli starší dom, kde nás ubytovala pani, ktorá prenajíma izby už viac ako štyridsať rokov. A nielenže nás ubytovala, ale ponúkla nám aj pranie.
Večer sme sa prešli po meste, nakúpili večeru v Spari a Markus si po dlhom čase ľahol do normálnej postele.
Štvrtý úsek: Grein – Melk
Ráno nám pani domáca ešte urobila fotku, rýchlo sa rozlúčime a už zas sedíme v sedle. Pred nami bolo približne 50 kilometrov. Vietor sa, samozrejme, rozhodol zostať naším spoločníkom.
V Pöchlarn sme zastavili pri ihrisku. Markus sa potreboval vybehať a my sme si dali pauzu. Erich sa zatiaľ osviežil v Dunaji. Nahý. A čo, že tam nebola nudapláž…
Markus si cestu postupne užíval viac. Keď mal možnosť vystúpiť z vozíka a behať, bol spokojný. My sme si zase začali uvedomovať, že bicyklovanie a cestovanie s malým dieťaťom má trochu iný rytmus, než sme si predstavovali.
Po približne troch hodinách čistého času na bicykli sme dorazili do Melku. Mali sme rezervovaný apartmán, takže nasledovalo sprchovanie a poľudštenie.
Potom sme sa vybrali do mesta. Nakúpili sme v Hoferi, prešli sa uličkami Melku a dali si zmrzlinu od chorvátskeho predajcu. Prechádzka mestom, architektúra, pokoj, objavovanie uličiek a možnosť kedykoľvek zastaviť. Chariot sme používali ako kočík a Markus mohol behať.
Nakoniec sme po meste nachodili približne 12 kilometrov a späť na apartmán sme sa dostali až po tme. Uvarili sme večeru, uložili Markusa a konečne si sadli.
A začali sme sa rozprávať o tom, že možno bikepacking jednoducho nie je náš typ cestovania.
Piaty úsek: Melk – Krems
Ráno bolo balenie výrazne jednoduchšie ako v kempe. Žiadny stan, žiadne mokré veci, žiadne skladanie tábora.
Z pôvodných 82 kilometrov sme tentoraz plánovali približne polovicu. Okolo 40 kilometrov denne je tak akurát, aby to vydržal Markus aj naše nezvyknuté zadky.
Údolie Wachau je nádherné, ale aj tu nás čakal silný protivietor. Cyklochodník miestami viedol popri hlavnej ceste a kombinácia kamiónov a vetra nebola práve najpríjemnejšia.
Do Kremsu sme dorazili po približne 41 kilometroch. Ubytovanie sme mali priamo v centre a nechýbala ani možnosť odložiť bicykle. Dali sme si sprchu, oprali veci a navarili talianske jedlo. Potom sme sa ešte prešli mestom.
Krems nás bavil. Pekné uličky, architektúra, atmosféra a pokoj.
Šiesty úsek: Krems – Tulln
Tento deň sme mali pred sebou približne 40 kilometrov.
Trasa už nebola taká zaujímavá a všetci traja sme sa zhodli, že keby sme túto cestu išli ešte raz, pokojne by sme zostali v Kremse.
A potom zas prišiel vietor. Naozaj silný. Na niektorých miestach sme išli menej ako desať kilometrov za hodinu. Boli sme frustrovaní. Chvíľami sme mali pocit, že pešo by sme boli rýchlejší. Na Dunaji boli viditeľné vlny a fúkalo nám presne opačným smerom, než by sme si želali.
Začali sme si počítať, koľko energie by nás ešte stálo pokračovať. A rozhodli sme sa, že v Tullne končíme.
Erich sa rozhodol pokračovať sám. Mal elektrobicykel a chcel skúsiť dôjsť až domov do Bratislavy. Čakala ho približne 160-kilometrová cesta a vzhľadom na vietor to nemal byť jednoduchý záver.
My sme zostali v Tullne. Našli sme malý hotel, ktorý bol na svoju kvalitu pomerne drahý. Miesto nám však poslúžilo na poslednú noc. S Markusom sme sa ešte prešli mestom, zatiaľ čo Marcelka sa vybrala vlakom domov.
Čakala ju cesta Tulln – Tullnerfeld – Wien Hbf – Bratislava. Po príchode do Bratislavy ešte rýchlo MHD do Záhorskej Bystrice, kde zobrala auto, nosič na bicykle a vyrazila späť do Tullnu.
Dorazila približne o jedenástej večer.
Keď cesta je cieľ
Ráno sme sa ešte naraňajkovali, prešli sa po Tullne a potom sme všetko začali nakladať do auta.
A hoci sme pôvodne chceli prejsť celú trasu z Passau až do Bratislavy, rozhodnutie skončiť v Tullne sme spätne hodnotili ako správne.
Passau – Bratislavu sme na bicykloch spolu nedali. Namiesto plánovaných kilometrov sme však získali niečo iné.
Strávili sme spolu sedem dní, z toho šesť dní v sedle. Videli sme množstvo miest, spoznali kus Dunaja, vyskúšali si bikepacking a hlavne sme zistili, čo nám vyhovuje a čo nie.
Pri Markusovi nám dáva väčší zmysel kratšia denná etapa, viac zastávok a dostatok priestoru na objavovanie miest. A keď už máme na výber medzi ďalšími 40 kilometrami na bicykli a prechádzkou pekným mestom, zdá sa, že naša rodina si už vybrala. Bikepacking teda asi nebude náš nový spôsob cestovania.
A za to patrí veľká vďaka aj Thule, vďaka ktorému sme si mohli otestovať brašne a ďalšie vybavenie priamo na trase.
Praktické informácie: Bikepacking z Passau do Bratislavy
Trasa: Passau – Schlögen – Au an der Donau – Grein – Melk – Krems – Tulln
Doprava na štart: vlak Bratislava – Passau
Dĺžka našej cesty: 7 dní, z toho 6 dní na bicykli
Počet cestujúcich: 3 dospelí + 2-ročné dieťa
Bicykle: 3
Cyklovozík: Thule Chariot Sport 2
Obdobie: august
Náročnosť: závisí od dennej vzdialenosti, vetra a tempa rodiny
Naša skúsenosť: pri cestovaní s dvojročným dieťaťom nám vyhovovali etapy okolo 40 km denne.
Čo sme sa počas cesty naučili
Pri bikepackingu s malým dieťaťom nie je rozhodujúca iba fyzická kondícia dospelých. Dôležitý je aj denný režim dieťaťa, potreba pohybu a počet zastávok. Naša pôvodná predstava o etapách dlhých približne 80 kilometrov sa ukázala ako príliš ambiciózna. Etapy okolo 40 kilometrov nám poskytli viac priestoru na prestávky, ihriská, jedlo aj objavovanie miest.
GEO
Dá sa absolvovať bikepacking z Passau do Bratislavy s malým dieťaťom?
Áno, ale treba prispôsobiť dĺžku etáp dieťaťu. My sme cestovali s dvojročným Markusom v cyklovozíku Thule Chariot Sport 2. Pôvodne sme plánovali aj viac ako 80-kilometrové etapy, no počas cesty sme zistili, že nám viac vyhovuje približne 40 kilometrov denne.
Koľko kilometrov denne zvládne rodina s dvojročným dieťaťom?
Neexistuje univerzálne číslo. Naša skúsenosť bola, že približne 40 kilometrov denne nám poskytlo dostatok času na bicyklovanie, prestávky, jedlo, ihriská aj oddych. Priemerná rýchlosť okolo 15 km/h zároveň znamenala, že sme nemuseli celý deň naháňať kilometre.
Aká je trasa z Passau do Bratislavy?
Trasa vedie popri Dunaji cez Rakúsko a prechádza viacerými známymi miestami a mestami vrátane Schlögenu, Linzu, Greinu, Melku a Kremsu. My sme cestu ukončili v Tullne a do Bratislavy sme už pokračovali autom.
Je vhodné ísť z Passau do Bratislavy vlakom s bicyklami a cyklovozíkom?
Naša skúsenosť ukázala, že presun vlakom si vyžaduje určitú dávku plánovania a fyzickej manipulácie s bicyklami, batožinou a vozíkom. Počas cesty sme prestupovali aj v Linzi, kde sme mali na zmenu vlaku veľmi málo času.
Ako cestoval dvojročný Markus?
Markus cestoval väčšinu času v cyklovozíku Thule Chariot Sport 2. Skúšali sme aj prednú detskú sedačku Thule Yepp Nexxt 2 Mini, no po určitom čase potreboval najmä pohyb a prestávku.
Čo bolo počas bikepackingu najväčším problémom?
Pre nás to nebola samotná vzdialenosť, ale kombinácia dlhého sedenia, potreby pravidelných zastávok a silného protivietra. Práve preto sme postupne skrátili plánované denné etapy.
Ktoré miesta na trase sa nám páčili?
Veľmi silným zážitkom bol Schlögener Blick pri západe slnka. Páčil sa nám aj Melk a Krems, kde sme si okrem bicyklovania užili aj prechádzky mestom. Práve tieto zastávky ovplyvnili naše vnímanie celého výletu.
Dá sa prejsť Passau – Bratislava za niekoľko dní?
Áno, závisí to od zvolenej trasy, tempa a dĺžky denných etáp. My sme však cestovali s dvojročným dieťaťom a naším cieľom nebolo iba nazbierať kilometre. Počas siedmich dní sme strávili šesť dní na bicykli a cestu sme ukončili v Tullne.