Obsah
Trek okolo Manaslu je o ťažkom ruksaku, stovkách výškových metrov a o chvíľach, keď ideš už len silou vôle. Vedie vyprahnutou krajinou, zelenou džungľou aj snehom pod nohami.
Okruh okolo Manaslu v nepálskych Himalájach začínal v Káthmandu nekonečnými hodinami v rozheganom autobuse, pokračoval dlhými hodinami chôdze, mrazivým ránom vo výške nad 4 000 m n. m. a skončil ďalším vyčerpávajúcim presunom do mesta Pokhara. Bol skúškou trpezlivosti, komfortu, vlastnej hlavy a miestami aj nášho vzťahu.
Prípravy – originál po nepálsky
Pred odchodom sme nič nepodcenili. Očkovania, výstroj, vybavenie – všetko sme riešili ešte doma na Slovensku.
A aj tak sme spravili chybu. Zabudli sme si vziať rukavice. Zastavili sme sa preto v jednom z vychýrených outdoorových obchodov, ktorých je v Thameli neúrekom. Za 20 € sme dostali dva páry páperových rukavíc. Každá bola inej veľkosti a navyše nepríjemne hrýzla. Z tridsiatich značiek sme si vybrali Mammut. Všetky vyzerali rovnako. No nekúp to… Thamel v Káthmandu síce ponúka „značky“ všetkého druhu, logo ti však našijú akékoľvek si zmyslíš.
Najdôležitejšie však boli permity. A my sme si predsavzali, že si ich vybavíme sami. Veď čo na tom môže byť také zložité… No, na trek okolo Manaslu bez sprievodcu zabudni. Na úrade sme sa neúspešne snažili presvedčiť úradníka, že to zvládneme aj bez sprievodcu. On si to nemyslel. Takých utrápených nás tam oslovil jeden sherpa, či nepotrebujeme pomoc. Sadol som si k nemu na motorku, previezol sa s ním a získal potrebné potvrdenie od agentúry. Manaslu je trek, na ktorý nielenže potrebuješ sprievodcu, ale dokonca musí byť za ním agentúra. Naše šťastie bolo, že sme nakoniec platili len sprievodcu, čo vyšlo 400 eur. Jedlo a ubytovanie sme si následne na treku hradili sami. Takto to vyšlo lacnejšie než cez agentúru.
11 hodín nadskakovania alebo cesta do Machhakoly
Po vybavení permitov nás čakala ešte jedna skúška. Zakúpiť si lístok na autobus do Machhakola, začiatok nášho okruhu. Ono by to ani nebol problém, ak vieš, kde je stanica, kde sa kupujú lístky a ktorý autobus ťa dovezie do cieľa.
Zvládli sme to, nevediac, čo nás čaká nasledujúci deň. Vzdialenosť 200 kilometrov v nepálskom podaní znamená 11 hodín jazdy lokálnym autobusom. To nie je presun, to je zážitok na celý život. Kozy, sliepky, predavači, pouliční hudobníci a teploty cez 30 stupňov.
Asfaltová cesta, nazývaná diaľnicou, sa po pár hodinách mení na kúdele prachu, ktoré naznačovali, že mesto sme nechali za chrbtom.
Úlohou asistenta, ktorý sedel na provizórnom sedadle pri otvorených dverách autobusu (ako rýchlo sme asi tak mohli ísť?) bolo hlasným vykrikovaním názvu konečnej zastávky nalákať ďalších cestujúcich.
Prestávky neslúžili na cikanie. Boli na nakladanie sliepok a stavebného materiálu. Zatiaľ čo my sme si pri každej väčšej diere na ceste treskli hlavu o batožinový priestor nad nami a zapchávali si uši od neustáleho trúbenia, kriku a spevu, podaktorí pasažieri sladko odfukovali. Aj my sme mohli spať, nebyť toho kinedrylu na dne zabaleného batohu na streche autobusu.
Koniec cesty autobusom znamenal začiatok nášho treku v Machhakola.
Každodenná rutina na treku
Konečne na treku. Prichádza večera a náš prvý dhal bhat za 5 € pre oboch. A paradoxne chutí lepšie než čokoľvek doma.
Ubytovanie máme každý deň na inom mieste v niektorom z tea housov.
Jednoduché ubytovanie, dve postele, spoločná kúpeľňa, respektíve jedna sprcha a turecký záchod s kýblikom na vodu, niekedy dokonca sprcha a záchod zároveň. Koniec koncov ti nič viac k životu netreba.
Ráno má vždy rovnaký scenár. 6:30 budík, raňajky 7:00. Zuby, spacák, batoh, voda, hodinky. Naplniť hydrovak a hodiť do neho tablety na dezinfekciu. A ideš.
Na chrbte máme každý 12 kg batoh vrátane 2-litrového rezervoára s vodou. Pred sebou niekoľko hodín v prachu a teple, pretože prvé dni treku vedú po ceste, kadiaľ má v budúcnosti viesť diaľnica cez Nepál až do Tibetu. Aspoň taký je plán miestnych a Číny.
Okolo obeda sa zastavujeme v dedine a dávame si dhal bhat. Ten chutí zase inak. Ooddychujeme, dopĺňame vodu a už nás čakajú len 2 – 3 hodiny a hotovo.
Prvé dni sme bojovali hlavne s horúčavou, prachom a monotónnosťou cesty. Prešli sme 16 – 20 km s prevýšením 1 600+ metrov, pričom nadmorskou výškou sme stúpli len o necelých 500 metrov.
Cesta okolo Manaslu je aj o spoznávaní nových ľudí. Na letisku sa stretne Nemec, Rakúšan a Francúzka. Nie, to nie je začiatok vtipu, ale naši súputníci na treku. Na letisku sa videli prvýkrát v živote a dohodli sa, že pôjdu trekovať spolu. Salomé nakoniec pre výškovú chorobu trek nedokončila. 3 300 m n.m. bolo nad jej sily.
Stretli sme aj Američana, ktorému cestu zafinancovali rodičia, Čechov, ktorí sa priotrávili chicken momo a prvé dni strávili v nemocnici v Káthmandu.
Francúzov, ktorí chodia s rovnakým sprievodcom už roky a naučili ho po francúzsky. Náš sprievodca Krishna, s ktorým sme prekecali dlhé hodiny počas chôdze a naučili ho hrať amerického žolíka.
A nakoniec netreba zabudnúť na porterov, ktorí vláčili niekoľko ťažkých batohov a v najvyššom tábore spali v tej treskúcej zime v stanoch.
Čím bližšie k Tibetu, tým iný svet
Čím vyššie sme stúpali, tým viac sa menila krajina. Ako stúpaš vyššie, mení sa naozaj všetko. Dediny sú farebnejšie a žijú v nich priami potomkovia Tibeťanov.
Miestni ľudia si zachovali staroveké tibetské tradície, jazyk a spôsob života, ktorý je odlišný od nižšie položených nepálskych oblastí.
Z hinduistického sveta tam dole sa dostávaš do tibetského (budhistického) tam vyššie v horách. Nádherné farebné domy, modlitebné vlajky a prvé pohľady na naozaj vysoké hory.
Wow, vidíš to! Áno, presne tam tie kopce! A tam ďalšie! Emócie, ktoré sa nedali skryť.
Oblasť Manaslu je chráneným územím pri hranici s Tibetom, aj preto sú tu kontroly povolení a sprievodca je povinný. Počas pravidelných kontrol sa Krishna (náš sprievodca) preukazoval preukazom a predkladal naše povolenia.
Čím vyššie stúpame, tým viac sa teplota blíži k nule.
V izbách je rovnako ako vonku a jediné teplo nachádzame v spoločnej miestnosti pri večeri a raňajkách, alebo v teple páperových spacákov. My sme mali so sebou Rab Neutrino 800. Napriek extrémnemu komfortu, až -22°C, to bola dobrá voľba.
Ráno, na ktoré sa nezabúda
Jedno ráno zvoní budík o 5:00. Nie kvôli presunu, ale kvôli momentu. Východ slnka, ktoré osvecuje Manaslu. Vonku je úplne ticho a my sledujeme, ako sa ten žltý kotúč postupne vynára a osvetľuje 8 163 metrov skál a ľadu pred nami – Manaslu.
Náš základný tábor v 4 400 m n.m.
Dva dni pred prechodom sedla začalo snežiť a snežilo a snežilo a snežilo. Ráno sa budíme do 40 cm čerstvého snehu a náš sprievodca uvažuje, či ísť hore alebo nie.
Spoliehame sa na jeho skúsenosti a pokračujeme do vyššieho tábora. Verili sme, že cestu prešliapu jaci a ľudia, ktorí vyrazili pred nami. To ešte netušil, že práve on bude prešliapávať 90 % cesty do posledného tábora a znovu nasledujúci deň do sedla. Krishna v teniskách s navlečenými sáčkami šlape v hlbokom snehu a my si hovoríme, že tomuto sa hovorí odolnosť.
Po 6 hodinách šliapania v hlbokom snehu v nádhernom počasí prichádzame na ubytovanie vo výške 4 400 m n.m..
Nie sú to už teahouses. Pripomínajú skôr robotnícke unimobunky bez podlahy, s dierami okolo dverí a matracami položenými na kameňoch.
Kým sme išli spať, užívali sme si vedomie, že nás netrápi výšková choroba a vonku vládlo úžasné počasie.
Extrémne ťažká noc
Po večeri si ideme ľahnúť, pretože zajtra je budík o 3:30 ráno. Lenže prichádza zima a brutálna. Teplomer ukazuje -25 °C a ja do spacáku dávam baterky, powerbanku a foťák a všetku elektroniku. Maca sa obliekla do všetkého oblečenia, čo vliekla so sebou, a do spacáku som jej prihodil aj moje oblečenie. Aj tak sa do rána drkotala zimou. Ja som zostal len v tričku a trenkách. Zohrievam baterky a vodu v rezervoároch.
V noci mi treba na záchod. Toto je presne to, čo nechceš. Vychádzam v tričku a trenkách na záchody s čelovkou. Urobím čo treba, lenže voda v kýbli na umytie je zamrznutá a tak tam behám po tábore a hľadám sneh a je mi zima. Mišo, prečo? Prečo sa ti toto pravidelne deje… Vraciam sa späť do spacáku, ale do rána už to nie je úplný komfort. Predsa len -25 °C a zrkadlovka pod krížami nie sú zrovna zárukou kvalitného spánku.
Larke Pass 5 106 m n.m.
Budík 3:30, voda sa dá piť a technika funguje. Spali sme asi 6 hodín, čo nie je zlé na tie podmienky a podivnú situáciu s nočným sra…kakaním. Dávame si raňajky, ktoré nám veľmi nejdú dole krkom v tej nadmorskej výške a o tom čase a lejeme do seba nejaký čaj. Rýchlo balíme a vyrážame. Je strašná zima.
Po 30 minútach chôdze je voda zamrznutá, fúzy zmrznuté, všetko zamrznuté a je nám zima. Maca s Krishnom vpredu a ja posledný. V tom cítim, že sa mi točí hlava a je mi teplo. Tak začnem vyzliekať bundu a rukavice. Prichádza ku mne iný guide a dáva mi čaj a nasilu ma oblieka a hovorí mi, že nech neblbnem, lebo zmrznem. Dám do seba čaj a zrazu je všetko v poriadku.
Šesť hodín výstupu prevažne v tichu, sústredení a zime, až kým nevyjde slnko.
Vidíme vlajočky a Krishna na nás máva a kričí, že sme to dali. Prichádzame na Larke Pass. Vyššie to už na tomto treku nejde.
Fotíme sa, užívame dosiahnutý cieľ a potom rýchlo dole. Vyššie to už síce nešlo, ale pri zostupe, výstupe a ďalšom zostupe a výstupe sme nastúpali zhruba ďalších 200 výškových metrov a až potom začali klesať.
Posledná noc na treku
Z vrcholu rýchlo klesáme dole a postupne sa rozmrazujeme. Mne je cestou dole zle a na jednom mieste to je kritické. Začína ma naťahovať a žalúdok štrajkuje. Prichádzame do dedinky, kde si dávam dhal bhat a oddychujem. Dhal bhat power 24 hour. Zachránil ma.
Nasledujú dva dni cez rododendrónové lesy a výhľady na severnú stenu Manaslu.
Postupne sa vraciame späť do „civilizácie“ a ešte jednu noc spíme v horách v teahouses. Bolo to náročné, ale bude mi to chýbať. Malo to svoje čaro. Človek má všetko čo potrebuje v batohu, a nič mu v živote akosi nechýba.
Pekelná cesta do Besishaharu
Druhý deň je už len záver a prašná cesta do Besishaharu. Tú si skracujeme ponukou, ktorá sa (ne)odmieta, pretože nabudúce by som ju odmietol. Dvadsaťkilometrová cesta džípom, ktorá trvá 2 hodiny. Auto pre 5 ľudí, v ktorom nás ide 10. Štyria sedíme na zadných sedadlách (Maca s kľukou na otváranie okna zabodnutou v zadku), traja vpredu a ďalší traja na korbe. Šofér, ktorý vyzeral, že práve ukončil povinnú školskú dochádzku, a na dôvažok nás zastavili policajti. Radšej 10 hodín pešo ako druhýkrát zažiť toto.
S jednou nútenou prestávkou, ktorú si vynútila Maca, že inak im ogrcá auto, sme úspešne dorazili do Besishaharu, kde sme sa tešili na sprchu a ubytovanie a naozaj chvíľku oddychu po tejto ceste. To sme ešte nevedeli, že v 4 400 m n.m. a v -25°C to bolo komfortnejšie a čistejšie ako tu. Takže sprcha nebola a spánok aspoň nejaký, ale aspoň sme si neodniesli ploštice alebo šváby.
Presun do Pokhary
Autobus do Pokhary nás už vôbec neprekvapil ničím. Sliepka pod nohami a vietor vo vlasoch. Asi tak by sa dala definovať táto spanilá, 9-hodinová jazda. Tentoraz som si ten kinedryl z batohu zobral a „podľa návodu“ si dal rovno dve tabletky. Celú cestu som bol ako zelenina a vôbec mi nevadila sliepka, ani hudobníci, ktorí vraj pristúpili.
Trek okolo Manaslu bol pre nás výstup z komfortnej zóny a preverenie nášho fyzického a psychického zdravia. Neuveriteľné výhľady, skvelí ľudia a krásne miesta. Pochopili sme, ako málo nám stačí. Aký je ten život vlastne jednoduchý a krásny. Len my si ho niekedy komplikujeme.
Hory nezdolávaš. Len ti na chvíľu dovolia byť ich súčasťou.
Tipy
Muly sú reálne nebezpečenstvo. Karavány mulíc sú časté a na úzkych chodníkoch ťa vedia zatlačiť ku kraju. Naše odporúčanie znie: vždy sa postav na stranu hory, nie do priepasti, kam ťa môžu skopnúť.
Určite si dohodni s agentúrou podmienky a svoje očakávania aj so samotným sprievodcom. Je to dôležité, aby sa ti nestalo to, čo nám – chceli sme ísť bývať inde, ale museli sme zostať tam, kde si vybral on.
Pitná voda je dostupná v balenej forme v každej dedine. Je to lepšia varianta ako tablety, po ktorých chutí voda ako z bazéna. Alternatívou je aj filter.
Rešpektuj domácich. Majú radi turistov, ale majú aj svoje hranice, ktoré treba rešpektovať. Ak ich chceš fotiť, najskôr sa opýtaj.
Platobná karta ti nepomôže, maj vždy dostatok hotovosti na celý trek.
Slnko je vo vyšších nadmorských výškach silné a sneh to ešte znásobí. Daj si opaľovací krém 50+. Nevynechaj ani nosné dierky, alebo zakry všetko, čo sa dá. Ja som tak neurobil a mal pľuzgiere na krku zospodu a v nose.
Si na treku veľmi hladný? Daj si dhal bhat. Strukoviny, zelenina, polievka a ryža. A dupľa koľkokrát ti hrdlo ráči.
FAQ – Manaslu trek v Himalájach, Nepál
Je Manaslu trek náročný?
Áno, trek je fyzicky aj psychicky náročný. Denne prejdeš 16–20 km s veľkým prevýšením, čaká ťa prach, teplo aj mráz a výška nad 4 000 m n. m. preverí tvoju kondíciu aj hlavu.
Potrebuješ sprievodcu na Manaslu trek?
Áno. Trek okolo Manaslu nie je možné absolvovať bez certifikovaného sprievodcu a agentúry. Permity si bez nich nevybavíš.
Ako vyzerá ubytovanie na Manaslu treku?
Ubytovanie prebieha v tzv. teahouses – jednoduché izby s dvoma posteľami a spoločnou kúpeľňou. Vo vyšších polohách pripomínajú skôr základné tábory bez komfortu.
Ako vyzerá typický deň na treku?
Budík okolo 6:30, raňajky, balenie a niekoľkohodinový presun do ďalšej dediny. Obed býva počas dňa a večer oddych v ubytovaní.
Čo sa je na Manaslu treku?
Najčastejšie jedlo je dhal bhat – ryža so šošovicou a zeleninou. Je dostupné v každej dedine a často chutí inak na každom mieste.
Ako sa dostať na začiatok treku Manaslu?
Najčastejšie lokálnym autobusom do Machhakoly. Cesta má približne 200 km, ale trvá okolo 11 hodín kvôli stavu ciest.
Aké sú podmienky na treku?
Počasie sa výrazne mení. V nižších polohách je teplo a prach, vo vyšších môže byť sneh a teploty až -25 °C.
Je Larke Pass náročný?
Áno, ide o najťažší deň treku. Výstup na Larke Pass (5 106 m n. m.) trvá približne 6 hodín v mraze a riedkom vzduchu.
Hrozí výšková choroba na Manaslu treku?
Áno. Výšková choroba sa môže objaviť už okolo 3 000 – 3 500 m n. m. a môže donútiť niektorých turistov trek predčasne ukončiť.
Sú muly na treku nebezpečné?
Áno. Karavány mulíc sú časté a na úzkych chodníkoch ťa môžu zatlačiť ku kraju. Vždy sa postav na stranu hory.
Ako riešiť pitnú vodu na treku?
V každej dedine kúpiš balenú vodu. Alternatívou sú tablety alebo filter, no tablety menia chuť vody.
Dá sa na treku platiť kartou?
Nie. Počas celého treku potrebuješ hotovosť, karta ti nepomôže.
Ako sa správať k miestnym?
Rešpektuj ich kultúru a súkromie. Ak chceš niekoho odfotiť, vždy sa najskôr opýtaj.
Ako vyzerá doprava v Nepále?
Doprava je chaotická. Autobusy sú preplnené, cesty prašné a jazdy dlhé. Často ide o silný zážitok sám o sebe.
Čo si z Manaslu treku odnesieš?
Rešpekt k horám, pokoru a uvedomenie, že k životu potrebuješ oveľa menej, než si myslíš.