Čína: Dunhuang – púštne mesto

Príchod do Dunhuangu a prvé komplikácie

Po výbornom lete z Chengdu s nádhernými výhľadmi na obrovské zasnežené hory a púšť pristávame v Dunhuangu, meste obklopenom púšťou Gobi. Je večer, deväť hodín. Čakáme na batožinu a objednávame taxík na naše ubytovanie v centre mesta.

Taxík prichádza a po približne 20 minútach jazdy dorazíme na adresu. Na recepcii sa pýtajú na našu rezerváciu. Nemajú ju. Ako je to možné? Pozeráme sa na seba navzájom a začíname tušiť problémy. Keď im ukážeme adresu z Bookingu, konštatujú, že sme na zlej adrese a náš hotel je hneď vedľa. Tam však niet ani živej duše. Je tam úplná tma a nič nenasvedčuje tomu, že by sme tam mali stráviť najbližších pár dní.

Upozorňujeme Booking na pravdepodobný podvod a napokon sa ubytujeme v hoteli, kam nás priviezol taxík. Žiadna sláva to však nie je. Izba je špinavá, chýbajú uteráky a vybavenie je skôr symbolické. Ale aspoň máme kde prespať.

Uteráky nám prinesú až na druhý deň a vtedy zisťujeme, že sme ich mali celý čas priamo pred sebou. Len vyzerajú trochu inak, ako sme zvyknutí. V obaloch, ktoré sme už mali na izbe, boli totiž zabalené uteráky. Veď kedy ste si naposledy vyťahovali uterák zo sáčku a namiesto neho na vás vykukla trochu väčšia handra na podlahu?

Dunhuang sa pripravuje na turistov

Ráno máme raňajky, ktoré sú kvalitou veľmi podobné izbe. Tri vajcia natvrdo, chrumky v sáčku, ktoré zrejme zostali po poslednej párty, a sladké balené pečivo. Dostaneme aj kávu a čaj, čo je z celých raňajok asi to najhodnotnejšie.

Ubytovateľ sa však snaží si nás udržať a napriek svojej biednej angličtine s nami aktívne komunikuje cez prekladač v mobile. Ponúka nám služby sprievodcu a chce nám ukázať mesto. Hovoríme si, je lokálny a mohol by nám niečo porozprávať, tak prečo to neskúsiť.

Presúvame sa jeho autom na prvé miesto, kde sa nachádzajú repliky rôznych budov v púšti. Je tu kúsok pôvodného čínskeho múru, pretože toto mesto bolo kľúčové na Hodvábnej ceste. Taktiež je tu replika egyptskej sfingy, Zakázaného mesta v Pekingu či Akropoly v Aténach. No jo, toto nám len zase potvrdzuje, kam až môže zájsť ľudská absurdita.

Odchádzame z tohto miesta a ideme smerom k najväčšej solárnej elektrárni v Číne, pri ktorej sa nachádza aj obrovský cintorín. Elektráreň si fotíme z diaľky, bližšie sa už nedostaneme. Neskôr sa však dočítame, že je možné pozrieť si ju aj zvnútra so sprievodcom.

Mingsha Mountain: oáza uprostred púšte

Po Markusovom spánku a našom oddychu si vyberáme miesto, ktoré sme mali na wishliste. Mingsha Mountain. Kto si dá do Googlu vyhľadať Dunhuang, práve toto miesto sa mu zobrazí ako jedno z prvých.

Predtým však zastavujeme na obede, ktorý vyberá náš sprievodca. Objednávame kura a rezance. Naša chyba bola, že sme sa vopred nespýtali na cenu. Dovtedy sme za čínske jedlo platili väčšinou také zanedbateľné sumy, že nás ani nenapadlo riešiť, koľko bude stáť tento obed.

Keď na konci príde účet, jeho suma nám však doslova vyrazí dych. V prepočte platíme približne 50 eur, čo sme dovtedy za obyčajné lokálne jedlo ani zďaleka nezaplatili. A nešlo pritom o nič výnimočné. V tej chvíli máme dokonca pocit, že sme sa stali obeťou podvodu, a začíname premýšľať, či v tom nemal prsty aj náš „sprievodca“.

Najviac nás však dostalo samotné kura. Maca z neho takmer nič nezjedla, pretože v ňom boli kúsky so všetkým – vnútornosťami, hlavou aj kosťami. Na záver prišla pani z reštaurácie, niektoré časti kuraťa povyberala z taniera a odniesla ich preč. Čo s nimi následne urobila, sme už nezistili. Zvyšok skončil v koši.

No nič, presúvame sa do púšte, kde hneď pri vstupe kupujeme dvojdňový lístok a ideme dnu.

Prechádzame okolo karavány tiav, na ktorých sa vozia turisti. Ťavy tu majú dokonca svoj semafor a je ich tu naozaj veľa. Pre Markusa to bol zážitok, pretože prvýkrát v živote videl ťavy naživo.

Pokračujeme ďalej až k oáze a sme nadšení. Je to tu krásne a naozaj sa tu cítime dobre, aj keď je miesto dosť komerčné a turistov je nenormálne veľa. Na púšti sa však stratia.

Po oáze ideme hore na dunu, odkiaľ sa nám otvára výhľad na púšť. Markus je nadšený, pretože pre neho je to jedno veľké pieskovisko. Vytešuje sa, hrá sa s pieskom a jednoducho si to užíva.

Večer sa už len presúvame na ubytovanie. Dávame si sprchu a použijeme tie uteráky na jedno použitie, zabalené v sáčku. 65 gramov tkaniny hovorí za všetko.

Večer nám ešte píše domáci, či zajtra znovu využijeme jeho služby. My už však píšeme, že si robíme vlastný program a jeho služby nevyužijeme. Vďaka, ale nie.

Dunhuang mimo púšte

Na raňajky už nedostaneme ani vajcia, len balené pečivo a chrumky. Možno preto, že sme nevyužili jeho služby a nenechali ho zarobiť si. Raňajky nechávame tak a ideme do mesta pozrieť nejaký obchod alebo pekáreň.

Všade je stavebný ruch. Stavajú sa cesty, chodníky, parky, ale aj množstvo budov. Je to jedno z tých miest, ktoré sa pripravujú na svoju veľkú budúcnosť a turizmus, podobne ako sme to zažili v Dali či Lijiangu. Zatiaľ však mesto pôsobí pokojne.

Obed dávame v lokálnom fast foode, ktorý je dobrý, a následne sa zase presúvame do púšte k oáze. Markusko sa až do večera hrá a my si dobre oddýchneme.

Tu sme pochopili, že dieťa potrebuje hru a pokoj. Nie všetky veľké mestá, turistické atrakcie či výstupy na hory, ale svoj detský svet a hru.

Posledný deň alebo „už sa tešíme preč“

Posledný deň sme raňajky pre istotu nedostali vôbec. Tak toto sú služby, ako sa patrí. Nevadí, ideme sa ešte prejsť a dávame si v meste brunch. Knedličky boli výborné a chutili nám obom.

Domáci nás aspoň zobral na letisko a nechcel nič zaplatiť. Tu si užívame masážne kreslá a výborný wrap a čaká nás presun do Pekingu.

Dlhý 3,5-hodinový let Markusko prespal. Konečne! Veľmi nás tým potešil, pretože sme ho nemuseli naháňať ako už nespočetne veľakrát predtým vo vlaku či v lietadle. Posledná zastávka – Peking – a potom domov. Aký bude Peking?

Dunhuang – mesto na jednu noc

Dunhuang na svoju slávu ešte len čaká. Ako sme sa dozvedeli neskôr, domáci turisti sem chodia na otočku – na 24 hodín, maximálne s jedným prespatím, alebo ráno prídu a večer sa vracajú späť.

Na letisku sme videli množstvo krásnych miest v okolí, ktoré sme však nevideli. Zostali sme z toho trochu smutní, pretože práve to sme čakali od domáceho sprievodcu – že nám ukáže aj ďalšie zaujímavosti v okolí.

Avšak púšť Gobi nás očarila. Tak ako to bola Sahara či Wadi Rum v minulosti, tentokrát bola Gobi taktiež „waw“ a super. Sme radi, že sme tu boli a videli aj takúto tvár Číny.