Obsah
Po takmer mesiaci cestovania po Číne nás čakala posledná zastávka – Peking. Mesto, ktoré sme si chceli prejsť po vlastných, pozrieť si Veľký čínsky múr a nasať atmosféru čínskeho hlavného mesta. Jeden z najväčších zážitkov našej cesty, ale aj obmedzenia, kontroly a zákazy, ktoré nám niekoľkokrát skomplikovali aj úplne obyčajnú prechádzku mestom.
Letisko a ubytovanie
Po prílete sa presúvame do hotela, ktorý takticky volíme blízko letiska, pretože náš odlet smerom do Budapešti je o tretej ráno. Cez Booking píšem na recepciu, že sme na letisku a môžu pre nás prísť. Trochu chaosu s miestom vyzdvihnutia, ale personál nám našťastie pomáha a už len čakáme na náš shuttle bus.
Krátka jazda, ubytovanie a spať. Hotel je pekný, moderný, izba čistá a na rozdiel od Dunhuangu aj plne vybavená. Ako už tradične však nikto nerozpráva po anglicky. Maca sa hneď na začiatku pýta na Veľký čínsky múr. Poradiť nevedia, no následne niekam telefonujú a ponúkajú nám shuttle bus k jednej z jeho častí. Cena je však taká vysoká, že taxík vychádza lacnejšie. Nakoniec za nami prichádza pracovník hotela aj osobne.
To, čo ešte potrebujeme v ten večer vyriešiť, je pranie. Musíme vyprať všetky veci, pretože už jednoducho nemáme čo nosiť. S praním problém nie je, problém však nastáva s vešaním. Na izbe máme dva vešiaky, a tak prosím, či by nám vedeli dať ešte nejaké. Najskôr to vraj nie je možné, pretože hotel je plne obsadený a ďalšie vešiaky nemajú.
Po krátkej výmene názorov sa však vešiaky predsa len nájdu. Naša izba tak večer vyzerá ako sušiareň na horskej chate.
Jeden z top zážitkov v Číne – Veľký čínsky múr
Ráno si dávame raňajky, ktoré síce za veľa nestoja, ale určite sú lepšie ako tie v Dunhuangu. Hneď po nich objednávame taxík k Veľkému čínskemu múru.
Časť múru, ktorú vybrala Maca, je od Pekingu vzdialená približne hodinu a pol jazdy taxíkom v Huanghuacheng. Odmenou za dlhšiu cestu má byť menšie množstvo ľudí. Jazda tentoraz prebehne bez ujmy, na rozdiel od tej v Guiline smerom na ryžové polia. Raz však musíme zastaviť, pretože Markusko už jednoducho nevie obsedieť.
Vystupujeme z taxíka, kupujeme lístky a kráčame najskôr popri rieke. Pred nami sa postupne objavuje Veľký čínsky múr a Markusko medzitým zaspáva v nosiči Thule. Je tu pokoj, minimum ľudí a krásny výhľad na rieku, vodnú nádrž aj múr, ktorý sa vlní po hrebeni hôr.
Je neuveriteľné, čo ľudia dokázali postaviť. Ale zároveň človeku napadne – za akú cenu?
Prichádzame k miestu, kde sa dá najesť, a nachádzame tu aj detské ihriská. Na niektorých častiach už vidieť zub času, no konečne prichádzame k tabuli s nápisom „Entry to Great Wall“.
Vstupujeme na múr a zrazu sa v nás objavuje pocit, že to, čo sme ako deti v knihách a dokumentoch doslova hltali, sa stalo realitou. Táto časť múru je obnovená, a tak kráčame ďalej a užívame si každý meter.
Hoci sa nám múr veľmi páči, ani tu to nie je úplne bez chybičky. Prichádzame k časti, ktorú si chceme odfotiť, no práve sa tu pripravuje nejaká akcia. Celý múr je obsiaty bielymi podložkami na cvičenie. Namiesto ikonickej fotografie Veľkého čínskeho múru tak máme pred sebou more bielych podložiek.
Vonku je však veľmi teplo a slnko je naozaj silné. Nikde sa nedá poriadne skryť a Markusa nosenie v nosiči veľmi nebaví. Striedame preto prestávky vo vežiach, kde sa môže trochu vybehať, s nosením na samotnom múre.
Prichádzame až na koniec a prichádza sklamanie. Z nášho pôvodného plánu ísť čo najďalej je zrazu tvrdá stopka – plot s ostnatým drôtom. Musíme sa otočiť a vrátiť späť.
Pokračujeme teda po múre opačným smerom až ku vstupnej bráne. Cestou narážame aj na odbočky, kam je vstup zakázaný, a niektoré úseky preto obchádzame mimo múru.
Aj napriek všetkým zákazom sme si múr užili. Splnil sa nám veľký detský sen – zažiť tento div sveta naživo.
Speváčka na raňajkách a chaos v centre
Na raňajkách si k nám prisadá Číňanka. V ruke drží mobil s textom a hudbou a nahlas si spieva. Nikto ju nerieši. Okrem Maci. Tá má čo robiť, aby sa udržala a nespustila smiech na plné ústa. Napokon sa ovládne a poprosí slečnu aspoň o fotku.
To sme ešte netušili, čo príde. Obrovský úsmev, nadšenie a jasné áno. Má to však jednu podmienku – najskôr sa musí namaľovať. A dokonca Mace ponúkne svoje šminky.
A tak začína približne 20-minútové čakanie, kým si upraví vlasy a tvár kvôli jednej fotografii.
Berieme shuttle na letisko a odtiaľ zrýchlenú linku metra do centra. Chceme sa prejsť po Pekingu a pozrieť si Tian’anmen Square a aspoň z diaľky vstupnú bránu do Zakázaného mesta. Nemáme pritom ambíciu ísť dovnútra. Chceme si jednoducho prejsť ulicu E Chang’an St, pozrieť sa na námestie a nechať Markusa trochu vybehať v parku. Úprimne, ani poriadne nevieme, ako to tam zvonku vyzerá.
Čím bližšie sa však dostávame k námestiu, tým viac zisťujeme, že to nebude také jednoduché. Všade sú policajti, zábrany a koridory, ktorými sa pohybujú ľudia. My pritom nechceme ísť na námestie, len ho obísť po ulici.
Keď zistíme, že sa nedostaneme ani tam, hovoríme si, že jednoducho na najbližšej križovatke prejdeme na druhú stranu ulice a budeme pokračovať popri námestí z opačnej strany.
Na križovatke nás však zastavuje policajt. Na druhú stranu ulice prejsť nemôžeme. Pýtame sa teda, ako sa tam máme dostať. Cez metro.
Tak sa vraciame späť ku koridorom a cez vstup do metra prechádzame na opačnú stranu. Ani tam však nepochodíme. Opäť narážame na koridory. Jeden vedie smerom na námestie, druhý k Národnému múzeu.
Na námestie potrebujeme časový slot. Je síce bezplatný, ale rezervácia nám nefunguje, pretože máme problém s WeChatom. Druhý koridor vedie do múzea, kam tiež nechceme ísť.
Frustrácia je obrovská. V tejto chvíli už je Maca úplne zúrivá a nadáva ako pohan. Veď my nechceme nikam vstupovať. Chceme len prejsť po ulici okolo námestia!
Vzdávame to. Musíme sa vrátiť až na začiatok celej ulice a obísť múzeum po ulici Zhengyi. Niekoľkostometrová obchádzka nás napokon dostáva opäť do blízkosti centra, no ani tadiaľ sa nedá pokračovať smerom ku Qianmen.
Meníme plán a ideme rovno k Temple of Heaven. Cestou prechádzame cez Qianmen pedestrian Street. Historická ulička so žltými električkami a množstvom ľudí. Aspoň tu sa môžeme voľne pohybovať.
Temple of Heaven
Kupujeme si lístky do parku, pretože si chceme chrámovú budovu aspoň zvonku odfotiť. Dovnútra ísť nepotrebujeme. Myslíme aj na Markusa a nechceme tráviť čas v ďalšej atrakcii, kde by sa pravdepodobne nudil.
Lenže po chvíli zisťujeme, že v parku je okolo hlavnej budovy ešte ďalší vysoký múr a k nej sa bez ďalšieho lístka nedostaneme. Ani fotografiu, kvôli ktorej sme si park zaplatili, tak nevieme urobiť. Fotíme teda, čo sa dá, a poriadne rozčarovaní radšej odchádzame.
Cestou na metro sa zastavujeme v čajovni. Kupujeme čaj od pani, ktorá ho predáva už nejaký čas a ktorý naozaj dobre vyzerá aj vonia. Berieme ho viac a odnášame si ho domov.
Nastupujeme do metra smerom na letisko a ideme do hotela.
Peking nie je mesto, ktoré by sa dalo spoznávať pešo. Vzdialenosti sú obrovské, vonku je neznesiteľné horko a namiesto pokojnej prechádzky z jedného miesta na druhé neustále riešime, kadiaľ vlastne môžeme prejsť.
Na letisku objednávame cez AliPay DiDi do reštaurácie. Tu však zisťujeme, že DiDi vyzdvihuje cestujúcich na inom mieste ako klasické taxíky. Začíname blúdiť, znovu nerváčime, hádame sa a po 40 minútach a niekoľkých zrušených jazdách konečne nastupujeme do nášho auta.
Nasleduje ešte desaťminútová jazda do reštaurácie, kam sa z letiska nedá dostať pešo.
Gastro zážitok v La Mezzaluna
Taxík nás vyhadzuje pred reštauráciou a my s malou dušičkou vchádzame dnu a pýtame si stôl pre troch.
Našťastie sa našiel.
Obsluha rozpráva plynule po anglicky. Dostávame jedálny lístok a sme v raji. Pizza, pasta, šaláty, dezerty a syry. Proste malé Taliansko uprostred veľkého Pekingu.
Vytešujeme sa, objednávame plný stôl a na chvíľu zabúdame, že sme v Číne.
Nočný odlet smer Budapešť
Večer si ideme ľahnúť už o 20. Zbalení sme a budík máme nastavený na 23:50. O 23:45 nám zazvoní telefón. Shuttle bus už čaká a ideme smer letisko.
Krátka jazda a sme na letisku. Bez jedla, bez detského kútika a dokonca ani tie masážne kreslá, na ktoré sme sa tešili, tam nie sú. Už nech sme v lietadle a doma.
Peking – mesto kontrastov
Peking nás najviac očaril Veľkým čínskym múrom. Práve tam sa nám splnil jeden z veľkých detských snov. Na druhej strane nás však veľmi unavilo obrovské množstvo ľudí, motoriek a najmä zákazov, príkazov a obmedzení, ktoré sme počas návštevy mesta zažívali.
V centre sme opakovane narážali na vyznačené koridory, pasové kontroly a vstupy, cez ktoré sme sa museli pohybovať. Chceli sme si Peking jednoducho prejsť po vlastných, no práve v tomto sme narážali na najväčšie obmedzenia.
Peking má určite čo ponúknuť, no nám osobne viac sadla príroda, voda, les, hory a menšie a pokojnejšie miesta, akými boli Dali, Lijiang či Guilin.
Prečítaj si aj naše ostatné články z našej cesty po Číne
FAQ
Čo vidieť v Pekingu?
Medzi najznámejšie miesta v Pekingu patrí Veľký čínsky múr, Zakázané mesto, námestie Tian’anmen a Temple of Heaven. My sme počas krátkeho pobytu navštívili najmä Veľký čínsky múr a Temple of Heaven.
Oplatí sa navštíviť Veľký čínsky múr z Pekingu?
Určite sme radi, že sme si ho počas cesty do Pekingu nenechali ujsť. Vybrali sme si menej vyťaženú časť múru a práve tam sme si mohli naplno užiť jeho atmosféru aj výhľady do okolitej krajiny.
Dá sa Peking dobre spoznávať pešo?
Z našej skúsenosti bolo pešie spoznávanie Pekingu náročnejšie, než sme očakávali. Mesto je obrovské, vzdialenosti sú veľké a v okolí niektorých významných miest sme narazili na kontroly, koridory a obmedzenia pohybu.
Je Peking vhodný na cestovanie s malým dieťaťom?
Peking sa dá navštíviť aj s malým dieťaťom, no treba počítať s veľkými vzdialenosťami, množstvom chôdze a májovými horúčavami. Pri návšteve Veľkého čínskeho múru sme využívali detský turistický nosič Thule Sapling.
Čo nás v Pekingu najviac prekvapilo?
Okrem samotného Veľkého čínskeho múru nás prekvapilo množstvo kontrol a obmedzení v centre mesta. Aj obyčajný presun v okolí Tian’anmen Square sa pre nás zmenil na dlhú obchádzku.
Koľko času potrebujete na Peking?
My sme mali na Peking len krátky čas na konci mesačnej cesty po Číne. Za ten čas sme stihli Veľký čínsky múr, centrum Pekingu a Temple of Heaven. Na podrobnejšie spoznanie mesta by sme potrebovali výrazne viac času.